Colník, inak mimo služby určite priateľský človek, sa ma s výrazom odpozeraným z „Mlčania jahniat" pýta, čo to mam za fľašku v kufri. Hmmm, klamať sa neoplatí, na starú medicínu, slúžiacu na mazanie mojich kĺbov to asi neuhrám. S pokorou počúvam, čo už dávno viem - žiaden alkohol do krajiny. Navonok s trpiacim výrazom, no s úsmevom v mysli sa vraciam k Alpe schovanej k ponožke. Plán vyšiel! Bude to síce iné ako zhabaná sedem decka Fernetu, ale aspoň niečo na abstinenčné príznaky.
Do hotela sme prišli v noci. To, že je noc sme zistili hlavne podľa mesiaca. Ak si niečím v Katare môžete byť istý, tak tým, že svietia vždy, všade a so všetkým čo majú k dispozícii. Pár slov o hoteli. Slovo „prezamestnanosť" v ňom a aj v tejto krajine nadobúda nové rozmery. Netuším, ako to robili ale vychádzalo im to presne - keď bolo na raňajkách 15 hostí, 18 čašníkov bolo v pozore. Na konci nášho pobytu bol hotel plný, vďaka nejakému prachu vo vzduchu. Ľudia nemohli odletieť, lebo mali na ten prach alergiu či čo. Vo vrcholných chvíľach s na večeri objavilo približne 80 ľudí a....zas tam mali viacej personálu ako hostí! Je síce pravda, že polka z nich boli prezlečení rúm klíneri, tréneri z posilky a otvárači hlavných vchodových dverí, ale....dokázali to. Tomu hovorím úroveň služieb! Ešte jednu peknú vec musím spomenúť - všetok personál, vždy keď ma stretol sa opýtal „Ako sa máte?". Možno sa to nezdá ako nič výnimočné, ale keď sa vás 40 krát za deň opýtajú, ako sa máte, tak ...
Na druhý deň sme sa rozhodli, že si spravíme menšiu exkurziu mesta. Keď sme v centre po pol hodine nenatrafili ani na jedného chodca, začalo to byť trochu divné. Zato však každých 5 minút sa pri nás pristavilo auto s tým, či nás majú niekam odviesť. Ja a moje dve manželky (vysvetlím neskôr) sme usúdili, že stačilo a so značne zrýchleným krokom sa pobrali späť do hotela. Dostalo sa nám vysvetlenia, že tu má auto každý a keď nás videli ísť peši usúdili, že sa nám to naše pokazilo a potrebujeme odviezť. Takže rozpoznávajúci znak - jediní ľudia, chodiaci v Katare peši, sú turisti. Druhá možnosť je, že nie sú turisti, a pred chvíľou sa im pokazilo auto. Aké proste.
Ďalšiu kultúrnu facku som dostal ešte v ten istý deň. Pri vstupe do nákupného centra začnete ľutovať, že ste si so sebou nevzali sveter. Je síce pravda že vonku je 34 v tieni, zato vo vnútri je tak 18 stupňov, a to všade. A obzvlášť na ľadovej ploche uprostred. Môj prvý odhad bol, že je to ľad umelý. No keď naň po chvíli vyšla rolba, bolo jasné, že je skutočný. Za vrchol architektonickej kreativity považujem u nás v Nitre presklený stánok na autobusovej stanici o rozmeroch 1x1,5 m, kde je vidieť, ako tety robia cesto na langoše a následne aj langoše. Preto si asi viete predstaviť, čo so mnou spravila ľadová plocha uprostred nákupného centra.
O farebných zvieratkách, benzíne, Katarčanoch, mojich dvoch ženách a o vode nabudúce.